COVID-19 zmenil môj postoj ... 

Pandémia COVID-19 odhalila veľa vecí - týkajúce sa sveta globálne, ale aj vecí v našej spoločnosti, okolí a aj v osobnom a profesionálnom živote. Dotkla som sa hlbokého podfinancovania nášho zdravotníctva priam osobne a hmatateľne. 

Viem, všetci sme museli načrieť hlbšie do úspor, obmedziť svoje výdavky a uspokojiť sa so skromnejšími potrebami. A vôbec to nie je v istých momentoch na škodu. Naopak, možno sme sa naučili žiť zdravšie a jednoduchšie a radovať sa z mnohých vecí, ktoré sme si v tom zhone a naháňaní sa vždy za niečím, ani nevšimli. A možno sme prišli na to, že veci sa dajú robiť aj inak! A dostali sme možno odvahu a guráž na veci, o ktorých sme vždy len rozmýšľali, že niekedy urobíme.

V mojom prípade to bolo zistenie, ako veľmi nízko je hodnotená zdravotnými poisťovňami práca lekára - špecialistu, hlavne v odbore DETSKÁ NEUROLÓGIA, ktorej sa nedostávalo v minulosti veľa pozornosti napriek tomu, že je veľmi náročná a aj dôležitá. Je nás málo a málo sa ozývame, len pracujeme. Stále som si v minulosti hovorila, že snáď raz sa to hodnotenie našej práce zmení, ale tento čas pandemickej krízy paradoxne ukázal, ako to asi nepôjde. Teraz, v čase krízy, sa ma to akosi bytostne dotklo až tak, že som so zhrozením zistila, že v tieto mesiace pracujem takmer zadarmo (všetok príjem od ZP ide na pravidelné náklady a odvody). 

Konfrontácia s týmito skutočnosťami ma donútila k uvažovaniu, ešte viac otvorila oči a dodala guráž k rozhodnutiu sa pre zmenu! Načo človek ťažko študuje celý život, dopĺňa si kvalifikáciu, venuje s láskou svoj čas, vedomosti aj skúsenosti tým, ktorí prichádzajú s ťažkosťami a chorobami za ním, zverujú sa mu do rúk, má za nich veľkú zodpovednosť a potom za to dostane nejakú "almužnu" v porovnaní s profesiami, ktoré takéto nasadenie v živote zďaleka nevyžadujú.  

Aby som teda mohla pokračovať vo svojej práci s nezmeneným entuziazmom a pokojom, s udržaním dobre zorganizovaného systému práce na našej ambulancii, je nutné asi vziať riešenie do vlastných rúk a zmeniť veci, ktoré iní zmeniť nemôžu, či nechcú. Nechcem sa už spoliehať na zle nastavený systém zdravotníctva, ale viac na svoju odbornosť, skúsenosti, dobre fungujúcu organizáciu práce na ambulancii a tiež ochotu ľudí oceniť tieto kvality a vzájomné vzťahy dlhoročne budované lekárom aj sestrou v prostredí ambulancie.